Ešte minulého roku ma v časopise Reflex zaujal rozhovor s gastronómom Tomášom Karpíškom, ktorý zjavne našiel dieru na českom trhu a to dieru tak veľkú, že jej zaplnenie mu prinieslo kolosálny úspech. V čom spočíval jeho objav? Prišiel na fatálnu vec, že turisti, ktorých je v Prahe nespočetne veľa, sa chovajú štandardne turisticky a aj pri návšteve Čiech chcú ochutnať tradičnú kuchyňu. A tak si otvoril najprv jednu, potom druhú a nakoniec aj tretiu reštauráciu, kde varí výlučne české jedlá avšak francúzskym štýlom, čo zaručuje vysokú kvalitu bez skratiek typu bujón v kocke. Ako podnikavé dievča ma hneď napadlo, že na Slovensku máme dieru rovnakú a keby bol šikovný, dôveryhodný kuchár, nebolo by zlé to jednoducho odkukať. A navyše rada varím, takže som sa hneď videla pri experimentovaní so starobylými receptami. A tu prichádza národniarska pointa..... prvá reakcia mnohých mojich milých priateľov bola: „ ale veď mi okrem halušiek a bryndze nič nemáme“. Zhodou okolností vlastním kuchárku ani nie tak starú /reedícia z roku 1957/, kde je množstvo receptov na raky, ryby, rôznu divinu, holuby, polievky zo sušeného ovocia, podivné zeleninové jedlá a nechýba pojednanie o mlieku a rôznych syroch z našich končín. Takže kde sa stala chyba? Prečo u nás chce každý variť stredomorskú kuchyňu a mať reštauráciu, ktorá nemá konkurenciu je absolútne nezaujímavé, ak v cene je, že bude slovenská?
Mojou skutočne veľkou láskou je odev a som nesmierne hrdá, že vo svete odevu sa Slovensko môže pýšiť skutočnými pokladmi. Ale aby to nebolo hranične osobné, tak musím povedať, že aj ostatné ľudové remeslá rozhodne majú čo ponúknuť a práve preto som pravidelnou návštevníčkou i zákazníčkou UĽUV-u. Pri jednej takejto návšteve mi bola daná do pozornosti prebiehajúca výstava Sloverige, ktorá ako názov napovedá bola o ľudovej, prevažne drevorezbárskej, tvorbe Švédska a Slovenska. Výstava to bola nádherná a cenník vystavených prác mierne kuriózny, keďže slovenské kusy boli až nehorázne lacnejšie ako tie švédske, teda až na zopár výnimiek. Dôvod je prozaický, Slováci si tradičnú, ručnú prácu nevážia, nevyhľadávajú a nekupujú. A švédska realita, že ručná práca tradičných ľudových majstrov je privilégiom majetnejších s dobrým vkusom, u nás jednoducho nefunguje, hoci nádoby s názvom „komíny“ Michala Hanulu si rezervovalo hneď niekoľko ľudí, asi Švédi. Ale tam žarty o národnej hrdosti bohužiaľ neskončili. Po výstave som sa vrátila pekne krásne do predajne s otázkou, že kde nájdem modrotlač, lebo mám v pláne ušiť šaty, na ktoré bude ručná modrotlač perfektná. A milá pani predavačka mi ako pomerne stálej zákazníčke, s údivom odpovedala, že predsa nikde, lebo veď pán Trnka zomrel. To, že pán Trnka zomrel, som samozrejme vedela, ale že jeho odchod zároveň znamená koniec modrotlače na Slovensku, to mi vytrelo zrak. Dlho som totiž oplakávala malú predajničku s „uľuv-áckym“ polotovarom, kde sa dali kúpiť gombíky z rohov a parožia, tepané pracky a vybíjacie nity, modrotlač a pravá vlnená látka, no proste skutočná kvalitka. Ale že nevšímavosť voči kultúrnemu bohatstvu a ľuďom, ktorí ho udržiavajú pri živote zájde tak ďaleko, že vymrie výrazné, tradičné, slovenské remeslo, to ma naozaj prekvapilo.
Príklady národnej nehrdosti z veľmi bežného života som nevybrala náhodne. Voľba na jedlo, bytové doplnky a odev padla preto, že si bohužiaľ myslím, že súčasný stav nie je len chybou „tých hore“, ale predovšetkým bežných Slovákov, ktorí sú hocakí, len nie hrdí.